"Dlho som mal pocit, že musím vedieť, kam idem. Až potom som pochopil, že nemusím."
Adam má 34 rokov. Navonok jeho život dlho vyzeral presne tak, ako si predstavoval, že by vyzerať mal. Dobrá práca, vlastný byt, ľudia okolo neho a pocit, že všetko ide podľa plánu. Lenže niekde medzi tým všetkým prestal vedieť, či ten plán vôbec patrí jemu. „Myslím, že som bol veľmi dobrý v tom, čo sa odo mňa očakávalo. Horšie to bolo s tým, čo som vlastne chcel ja.“ Rozprávali sme sa o období, keď prvýkrát priznal sám sebe, že nie je spokojný. O odchode z práce, ktorú si roky budoval. O vzťahoch, ktoré sa skončili práve vo chvíli, keď si myslel, že ich musí za každú cenu zachrániť. Aj o tom, aké zvláštne je začínať znova v čase, keď okolie očakáva, že už by mal mať človek všetko vyriešené. Adam dnes hovorí, že najťažšie nebolo niečo stratiť. Najťažšie bolo prestať vnímať stratu ako zlyhanie. „Keď sa mi niečo rozpadlo, vždy som mal potrebu to okamžite nahradiť niečím novým. Novým cieľom, človekom, prácou. Len aby som nemusel chvíľu zostať sám s tým prázdnym miestom.“ Práve to prázdne miesto mu však nakoniec dalo najviac. Začal cestovať sám. Menej plánovať. Viac hovoriť nie. A prvýkrát si dovolil nevedieť, čo bude o rok. Dnes nemá pocit, že našiel odpoveď na všetko. A už mu to neprekáža. „Možno nie je pointa vedieť, kam ideš. Možno stačí vedieť, že to, kam ideš, je naozaj tvoje.“ Toto by na demo podľa mňa vyzeralo úplne reálne a zároveň je jasné, že je to fiktívny placeholder, kým nebudeš mať prvého človeka.